Malý slovník pojmov Nežnej revolúcie

Ahoj, Európa – pochod obyvateľov cez Železnú oponu z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu, ktorý sa konal dňa 10. decembra 1989. Jeho organizátorom bola VPN, najväčšiu zásluhu na ňom mali Ladislav Snopko, Martin Bútora a Ján Budaj. Pochodu cez Železnú oponu sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Pre väčšinu z nich to bola prvá návšteva demokratickej západnej krajiny. Pochod vyvrcholil v centre Hainburgu, kam bolo z Bratislavy dovezené veľké srdce z ostnatého drôtu. Jedinečnú atmosféru pochodu pomáhala vytvárať aj sprievodná loď plaviaca sa po Dunaji a hrajúca piesne Nežnej revolúcie, vrátane piesní Karla Kryla.

Bratislava/nahlas – publikácia autorského kolektívu ochranárov o stave životného a spoločenského prostredia v Bratislave. Práca otvorene kritizovala komunistický režim, pretože demaskovala environmentálne a sociálne kontexty a dôsledky komunistickej výstavby. Bratislava/nahlas opísala komunistický spôsob riadenia sveta na príklade, ktorým bolo mesto Bratislava. Zostavovateľom publikácie bol Ján Budaj, autorský kolektív predstavoval viac ako 30 aktivistov a novinárov. Zároveň tento autorský kolektív položil základ budúcej Verejnosti proti násiliu, pretože sa v ňom po prvý krát zišlo mnoho jej budúcich aktivistov. (Viac informácií tu.)

Bratislavská päťka – posledným pokusom komunistického režimu na Slovensku zastrašiť a potlačiť protirežimných aktivistov bolo zatknutie členov bratislavskej päťky v auguste 1989. Bratislavskú päťku tvorili Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. Mali v úmysle uctiť si pamiatku obetí invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 položením kvetov a vencov a tento svoj zámer oznámili slovenskej vláde. Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský boli zatknutí, zvyšní členovia päťky boli vyšetrovaní na slobode. V priebehu októbra a novembra prebiehal politický proces, ktorý už ale komunistický režim nedokázal dotiahnuť do konca. Ján Čarnogurský bol ako posledný člen päťky prepustený z väzenia 23. novembra 1989 pod tlakom manifestácií Nežnej revolúcie. Na podporu bratislavskej päťky bolo napísaných mnoho petícií a protestných listov, ktoré spojili slovenský disent medzi sebou aj s tzv. šedou zónou. (Viac informácií tu.)

Generálny štrajk – myšlienka na jeho usporiadanie vznikla už v počas prvých výziev študentov vstupujúcich do štrajku po 17. novembri. Išlo o jeden z kľúčových momentov Nežnej revolúcie. Kým predstavitelia opozície ho masovo propagovali ako „neformálne referendum o vedúcej úlohe strany", predstavitelia režimu sa ho snažili všemožne prekaziť alebo minimalizovať. Začal sa napoludnie 27. novembra a trval dve hodiny. Prebiehal v rôznych podobách – najčastejšie formou demonštrácií na uliciach veľkých miest. Mnoho zamestnancov sa k štrajku pripojilo symbolickým spôsobom alebo skrátením dĺžky svojho pracovného času o niekoľko minút. Atmosféra generálneho štrajku bola sprevádzaná húkaním továrenských sirén, zvonením kostolných zvonov a trúbením automobilov. Odhaduje sa, že do generálneho štrajku boli aktívne zapojené tri štvrtiny obyvateľov Československa. Skončil sa triumfálnym víťazstvom opozičného hnutia.

Kooptácia členov parlamentu – personálne výmeny členov Federálneho parlamentu aj Slovenskej národnej rady pred slobodnými voľbami v júni 1990. Kooptácie sa uskutočnili na základe zákona č. 183/1989 z 28. decembra 1989 a ústavného zákona č. 14/1990 z 23. januára 1990. Kooptácie prebiehali od decembra 1989 do februára 1990. V rámci kooptácia boli vymieňaní skompromitovaní komunistickí poslanci za členov formujúcich sa politických strán a nezávislých kandidátov. Komunistická strana v dôsledku kooptácií stratila väčšinu vo Federálnom zhromaždení a tiež v národných parlamentoch.

Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) – kresťansko-demokratická politická strana vytvorená koncom roka 1989 a založená 17. februára 1990 na ustanovujúcom sneme v Nitre. Hnutie vo voľbách v júni 1990 získalo 19,21 percent hlasov a stalo sa jednou z hlavných politických strán dohliadajúcich na demokratický vývoj na Slovensku po roku 1989. Jeho politický program bol zameraný na kresťanských voličov so silným protikomunistickým akcentom. V jeho radoch sa uplatnilo mnoho ľudí, ktorí boli v období komunizmu aktívni v štruktúrach tajnej cirkvi a kresťanského disentu.

Lustračná aféra – jedna z prvých politických afér po roku 1989. Krátko pred voľbami v roku 1990 prechádzali kandidáti politických strán tzv. lustráciou, teda preverením, či ich meno nefiguruje v registroch Štátnej bezpečnosti ako tajných spolupracovníkov. Výsledky lustrácií boli politickým stranám a hnutiam oznámené niekoľko dní pred konaním volieb. V dôsledku pozitívnej lustrácie boli niektorí poslanci vrátane lídrov politických strán označení za spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti (na základe záznamov v registroch ŠtB) a viacerí museli z kandidátok odstúpiť. V rámci lustrácií sa najznámejšími stali kauzy Josefa Bartončíka (predsedu Československej strany lidovej) v Čechách a Jána Budaja (lídra Verejnosti proti násiliu) na Slovensku. Proces lustrácií sprevádzali dodnes celkom nevyjasnené zákulisné hry na federálnom ministerstve vnútra.

Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI) – vytvorená 18. novembra 1989 v Šali, bola prvým politickým hnutím stojacim proti komunistickému režimu počas Nežnej revolúcie. Medzi jej členmi boli zástupcovia disidentov z maďarskej menšiny. Iniciatíva reprezentovala časť maďarskej menšiny na Slovensku a počas revolučných zmien aj v predvolebnom období úzko spolupracovala s hnutím Verejnosť proti násiliu. Jej hlavnými protagonistami boli László Szigeti, Lajos Grendel a Péter Hunčík.

Manifestácie na námestiach – Zhromaždenia ľudí protestujúcich proti komunistickému režimu a manifestujúcich za politické a spoločenské zmeny počas novembra a decembra roku 1989. V rôznych mestách mali manifestácie svoje lokálne a časové špecifiká, mali však mnoho spoločných čŕt. Hlavnou osobou bol moderátor, ktorý poskytol informácie o najnovšom politickom vývoji. Najčastejšie išlo o aktivistu VPN, ktorý zároveň predstavovali svoje návrhy, ktoré boli "schvaľované" prítomnými občanmi. V snahe urobiť program čo najpríťažlivejším organizátori pozývali na zhromaždenia aj populárne osobnosti, ako boli speváci, herci a pod. Počas manifestácií vládla na námestiach miest po celom Slovensku unikátna atmosféra jednoty a spolupatričnosti, ktorá robila účasť na nich jedinečným zážitkom.

Moderátori manifestácií – kľúčové osoby a lídri manifestácií v mestách. V Bratislave boli nimi Ján Budaj a Milan Kňažko. Každá manifestácia v každom meste však mala svojho vlastného moderátora. Najčastejšie ním bol miestny líder Verejnosti proti násiliu.

Politika prestavby – nová politika Komunistickej strany Československa implementovaná na konci 80. rokov ako reakcia na politiku perestrojky v Sovietskom zväze. Súčasťou tejto politiky boli aj personálne zmeny v rámci KSČ, ktoré začali v roku 1987. Na základe politiky prestavby sa režim snažil liberalizovať, zmeny však boli viditeľné iba vo verbálnej rovine. Pokusy o zmenu boli v skutočnosti iba „kozmetické" a neriešili všetky naakumulované problémy, pretože komunisti neboli ochotní vzdať sa svojho monopolného mocenského postavenia.

Pomlčková vojna – spor o nové znenie názvu spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1990. Začal sa koncom januára 1990, keď prezident Václav Havel navrhol zmenu pomenovania štátu z Československá socialistická republika na Československá republika. Slovenskí politici aj široká verejnosť túto zmenu odmietli a žiadali také pomenovanie spoločného štátu, ktoré bude rešpektovať rovnoprávne postavenie Slovenska. Konflikt bol nakoniec vyriešený až v apríli 1990, kedy Federálne zhromaždenie prijalo názov Česká a Slovenská Federatívna republika. Spor však poukázal na rozdielne vnímanie spoločného štátu medzi Čechmi a Slovákmi a predznamenal budúce rozdelenie republiky.

Prezidentské voľby – kľúčová politická zmena počas revolúcie. Hoci bolo viacero osobností, ktoré mali záujem o post prezidenta a ohlásili svoju kandidatúru, výber sa zúžil na dve osoby – Alexandra Dubčeka a Václava Havla. Rokovania o prezidentskom kandidátovi boli zdĺhavé a náročné, odohrávali sa v rozhovoroch za okrúhlym stolom aj v zákulisí. Prezidentským kandidátom sa nakoniec stal Václav Havel podporovaný hlavnými politickými silami – Občianskym fórom, Verejnosťou proti násiliu a po intervencii Mariána Čalfu aj komunistickými poslancami. Václav Havel bol poslancami Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolený za československého prezidenta dňa 29. decembra 1989.

Skartácie dokumentov Štátnej bezpečnosti – mimoriadne a masové likvidovanie dokumentov Štátnej bezpečnosti, ktoré prebehlo v decembri roku 1989. Skartácie boli vykonané na základe rozkazu generála Alojza Lorenca, v tom čase prvého námestníka ministra na Federálnom ministerstve vnútra zodpovedného za činnosť ŠtB. Proces skartácie dokumentov sa nezastavil ani po tom, ako bol vydaný príkaz na jeho ukončenie. Počas procesu skartácií sa zničilo veľké množstvo materiálov Štátnej bezpečnosti.

Slobodné voľby 8.-9. júna 1990 – prvé slobodné a demokratické voľby na Slovensku po druhej svetovej vojne. Voľby dosiahli rekordnú účasť 95 percent voličov. Na Slovensku ich vyhrala Verejnosť proti násiliu (VPN) so ziskom 30 percent, nasledovalo Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) s 19 percentami a Slovenská národná strana (SNS) so 14 percentami hlasov. Komunistická strana Slovenska utrpela porážku (získala iba 13 percent hlasov) a stala sa opozičnou stranou. Voľby v skutočnosti potvrdili a legitimizovali všetky politické a sociálne zmeny uskutočnené po Novembri 1989.

Slovenská národná strana (SNS) – politická strana obnovená v decembri roku 1989. Hlavným bodom jej politického programu bola štátna samostatnosť Slovenska. Strana vo voľbách v roku 1990 získala takmer 14 percent hlasov a stala sa členom federálneho aj slovenského parlamentu.

"Sľúbili sme si lásku" – pieseň vytvorená a spievaná hudobníkom Ivanom Hoffmanom. Bola neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie na Slovensku, hraná bola na mnohých demonštráciách naprieč celým Slovenskom. Počas demonštrácií pomohla vytvoriť unikátnu atmosféru.

Sviečková manifestácia – manifestácia slovenských katolíkov z 25. marca 1988, ktorá sa konala na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Autorom myšlienky bol podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný, hlavným organizátorom manifestácie v Bratislave František Mikloško a štruktúry tajnej cirkvi na Slovensku. Hlavnými požiadavkami manifestácie bolo obsadenie prázdnych biskupských stolcov, dodržiavanie náboženských slobôd a občianskych práv. Ľudia manifestovali modlením ruženca a držaním zapálených sviečok. Manifestácie sa zúčastnilo približne 3500 ľudí priamo na námestí, ďalšie tisíce v priľahlých uličkách. Pokojné zhromaždenie bolo brutálne potlačené policajnými jednotkami použitím obuškov a vodných diel. Išlo o najvýznamnejší verejný protest Slovákov proti komunistickému režimu. Manifestácia svojim nenásilným charakterom predznamenala „nežný" pád komunizmu v roku 1989. (Viac informácií tu.)

Šanca pre Slovensko – predvolebný program hnutia Verejnosť proti násiliu, s ktorým išlo do volieb v júni 1990. Program bol zameraný na demokratické zmeny v celej spoločnosti a VPN pomohol vyhrať voľby.

Štátna bezpečnosť (ŠtB) – tajná spravodajská služba komunistického režimu, de facto politická polícia. Časť ŠtB bola založená ako kontrarozviedna služba zameraná proti takzvaným vnútorným nepriateľom (skutočným alebo domnelým odporcom komunistického režimu). Za vnútorných nepriateľov režim nepovažoval iba disidentov, ale všetkých pre seba za nepohodlných občanov. ŠtB bola zodpovedná za mnoho krvavých represií predovšetkým v 50. rokoch, kedy bola skutočným nástrojom teroru komunistickej strany. Metódy jej práce sa postupom času menili, v 70. a 80. rokoch prevažovali spravodajské metódy sprevádzané zastrašovaním, sledovaním a šikanovaním obetí. Po celé obdobie vlády komunistickej strany bola ŠtB jednou z jej hlavných opôr a kľúčovým nástrojom represie štátu proti občanom.

Štrajkové výbory – vznikli ako reakcia na brutálne potlačenie demonštrácie pražských študentov 17. novembra. Prvý štrajkový výbor bol založený študentmi a hercami v Prahe, táto forma protestu sa však rýchlo rozšírila po celej krajine. Na Slovensku po 18. novembri zakladali štrajkové výbory študenti na vysokých školách a herci v divadlách v Bratislave. Neskôr boli štrajkové výbory na podporu požiadaviek opozície založené aj v mnohých podnikoch a inštitúciách.

Štrnganie kľúčmi – symbol masových demonštrácií v novembri a decembri 1989, počas ktorých ľudia používali štrnganie kľúčmi ako formu podpory opozície a protestu proti komunistickému režimu.

Študentská demonštrácia 16. novembra 1989 v Bratislave – demonštrácia bratislavských študentov v predvečer Medzinárodného dňa študentov. Približne 250 študentov sa večer zišlo pred prezidentským palácom. Držiac sa za ruky vytvorili "živú reťaz" idúcu cez mesto k budove Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Tu položili vence na miesto, kde bola v auguste roku 1968 okupujúcimi vojskami Varšavskej zmluvy zastrelená študentka Danka Košanová. Počas pochodu študenti spievali hymnu a skandovali heslá "My chceme slobodu" a "My chceme demokraciu". Pochod bol sprevádzaný príslušníkmi jednotiek polície a ŠtB, ale aj kamerami Československej televízie, ktorá o udalosti odvysielala reportáž vo večerných správach a priniesla ju tak do pozornosti verejnosti. Demonštrácia bola v daných okolnostiach veľmi statočným skutkom; orgánom univerzity sa už represívne opatrenia proti študentom nepodarilo prijať. (Videoreportáž Československej televízie tu.)

Študentské hnutie – prvé študentské štrajkové výbory boli založené v Bratislave počas 19. – 20. novembra a požadovali otvorenú diskusiu, generálny štrajk a spoločenské zmeny. Hnutie sa rýchlo rozšírilo na všetky ostatné slovenské univerzity, kde sa k nemu pripojili ďalší študenti. Zástupcovia Študentského hnutia boli bezprostrednými a najbližšími spolupracovníkmi Verejnosti proti násiliu a oporou protikomunistického hnutia nielen v Bratislave, aj vo všetkých slovenských regiónoch. Pomáhali organizovať demonštrácie, pripravovať letáky a rozširovať vyhlásenia.

Štúdio Dialóg – televízna relácia vysielaná prvý krát dňa 24. novembra 1989. Bolo to prvý krát, keď široká verejnosť mohla naživo sledovať televíznu diskusiu medzi zástupcami komunistickej strany a opozície, reprezentovanej Milanom Kňažkom, Jánom Budajom, Fedorom Gálom, Vladimírom Ondrušom a Sveťom Bombíkom. Zástupcovia opozície v televízii vyzvali na generálny štrajk a žiadali vypustiť ustanovenie ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany.

Vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti – bola kodifikovaná v článku 4 československej ústavy z roku 1960. Po úspešnom generálnom štrajku poslanci Federálneho zhromaždenia 29. novembra 1989 odhlasovali vypustenie článku 4 z ústavy. Návrh bol jednomyseľne podporený oboma komorami Federálneho zhromaždenia, paradoxne teda rovnako hladko, ako prebehlo jeho začlenenie do ústavy v roku 1960. Zrušenie článku o vedúcej úlohe KSČ bolo triumfálnym víťazstvom opozičného hnutia a otvorilo dvere nasledujúcim demokratickým zmenám.

Verejnosť proti násiliu (VPN) – občianske hnutie založené na stretnutí približne 450 umelcov, ochranárov, protirežimných aktivistov a študentov dňa 19. novembra 1989. Členská základňa VPN ihneď po vzniku hnutia rýchlo rástla a absorbovala politických aktivistov zo všetkých vrstiev spoločnosti a regiónov Slovenska. Hnutie VPN sa stalo širokou platformou stojacou v opozícii proti režimu počas novembra a decembra 1989 a lídrom opozičného pohybu v spoločnosti. V roku 1990 vyhralo slobodné voľby. Ako vedúce hnutie počas revolúcie malo hlavnú zásluhu na politických a sociálnych zmenách na Slovensku v rokoch 1989 a 1990.

Vlak Nežnej revolúcie – vlak vypravený z Bratislavy do Košíc 6. decembra 1989. Vo vlaku bolo asi 1000 aktivistov z Bratislavy, na zastávkach cesty organizovali stretnutia s ľuďmi, hovorili o situácii v mestách a propagovali Nežnú revolúciu. Cestujúci po príchode do Košíc išli priamo na námestie, kde sa konala veľká demonštrácia.

Vláda "15:5" – federálna vláda vytvorená 3. decembra 1989 komunistickým premiérom Ladislavom Adamcom. Pätnásť ministrov tejto vlády z dvadsiatich bolo členmi komunistickej strany. Zloženie vlády vyvolalo vlnu masových protestov obyvateľstva a vláda musela abdikovať. Obyvateľstvo túto vládu považovalo za posledný pokus komunistického režimu udržať sa pri moci. Po rokovaniach za okrúhlym stolom bol zložením novej vlády poverený Marián Čalfa a jeho „vláda národného porozumenia" bola vymenovaná 10. decembra 1989.